Učí sebaobranu: Popiskovanie na ulici nie je kompliment. Ak sa ozveme, berieme si späť silu

11. 08 2021 09:20 | BRATISLAVA/Katarína Kiššová
Bianka Urbanovská.
Bianka Urbanovská. Foto: TVNOVINY.sk/ Martin Lachkovič

Deti vedie k tomu, že nie sú povinné objímať každého rodinného príslušníka.

Bianka Urbanovská založila projekt Za seba, v ktorom vedie kurzy sebaobrany. Hovorí, že najčastejším mýtom o sebaobrane je to, že sa ženy musia naučiť biť. Pripomína, že je veľmi malá šanca, že sa človek ocitne v ohrození života. O veľa častejšie sa ženy stretávajú s  pokrikovaním na ulici, so sexuálnym obťažovaním či s nepríjemnými poznámkami od rodinných príslušníkov. Aj o tom všetkom rozpráva so ženami a deťmi na svojich kurzoch.

Učí ich, ako si stanoviť hranice, držať sa ich a asertívne ich brániť. Najväčším problémom podľa nej je, že sa ľudia hanbia urobiť „scénu“ na ulici. Často sa ženy boja ozvať, pretože nechcú uraziť toho druhého.

„Keď sa vám nepáčia komplimenty od kolegu a on vás kvôli tomu nazve frigidnou, tak vám to môže byť jedno. Prečo by vám to malo vadiť? Vadí nám viac to, že nás vylúčia z kolektívu ako obťažovanie. To je dôsledok toho, ako sa spoločnosť pozerá na ženy,“ hovorí Urbanovská.

V rozhovore sa dozviete aj:
Ako vyzerajú kurzy sebaobrany
Prečo nie je základom fyzický útok
Prečo sú dôležité hranice
Ako sa naučiť správať asertívne
Ako reagovať, keď po nás pokrikuje cudzí človek na ulici
Prečo učí deti, že sa nemusia objímať s každým


Pre koho sú určené vaše kurzy sebaobrany?

Najmä pre ženy, ale učila som aj deti a mám v pláne s nimi pokračovať. Chcela by som sa viac zamerať na školy ako na individuálne hodiny. Na to potrebujem viac lektorov.

Stúpa o vaše kurzy záujem?

Neviem to vyhodnotiť. Mám pocit, že záujem je konštantný. Používam aj sociálne siete a snažím sa to robiť inak. Nehovorím len o fyzických technikách, lebo fyzická konfrontácia by mala byť posledným bodom z celej konfrontácie, keď je to obranu nevyhnutné. Učiť sa fyzické techniky je príprava len na vyhrotené situácie, do ktorých sa väčšina ľudí nikdy v živote nemusí dostať v našich geografických šírkach. Našťastie. Najmä, ak im vedia predísť komunikáciou, vnímaním okolia a zamedzením nevhodného správania od iných už v začiatkoch.

Ako vyzerajú vaše kurzy? V čom spočívajú aktivity, ktoré robíte?

Snažíme sa prejsť základné princípy sebaobrany: mysli, zakrič, uteč, bojuj a povedz. Aktivity by to všetko mali odrážať. Vždy sa snažím ukázať aj jednoduché techniky sebaobrany, ktoré zvládne úplne každý. Základ je ale komunikácia. Podporujem ženy v tom, aby využívali svoj hlas. Učíme sa kričať. Veľa ľudí si povie, že čo sa na tom chceme učiť, ale potom zistia, že majú problém kričať na ulici, keď sú okolo ľudia. Keď ide o život, máme problém „urobiť scénu". Mne samej trvalo dlho, kým som sa odhodlala zakričať. Robíme aj aktivity, aby sa ženy aj zabavili, pretože kurzy pre niekoho môžu byť náročné. Zakaždým počujeme príbehy o znásilnení alebo prenasledovaní. Nejde pri tom o „filmové" znásilnenie, že sa niekde v parku bijú, ale ide skôr o to, toho človeka pozná alebo je to niekto z rodiny. Sú to hrozné veci. Jednou zo zásad sebaobrany je aj hovoriť, a preto chcem vytvoriť bezpečný priestor, kde môžu ženy hovoriť o tom, čo sa im stalo. Niektoré mi povedali, že to bolo prvýkrát, keď sa niekomu zdôverili. Zábavnými cvičeniami to odľahčíme, ale aj sa učíme. Napríklad , pri aktivite s kolíkmi cvičíme útek, keď si zároveň musíte chrániť chrbát, ale zároveň vnímať čo je pred vami, aby ste nespadli alebo si nerozbili hlavu. Robíme aj aktivity, pomocou ktorých hľadáme vlastné hranice. Napríklad, kráčame oproti sebe a zastavíme vtedy, keď je nám už blízkosť druhej osoby nepríjemná a povieme stop. Moja obľúbená aktivita je semafor.

O čo ide?

Semafor vychádza z toho, že každý má hranice úplne inde. Hovoríme si o rôznych situáciách a ženy majú označiť, či je to pre nich v poriadku a dajú zelenú, alebo sa necítia úplne dobre a dajú žltú alebo je to úplne za hranicou a je to pre nich červená. Tu sa často stretávame so stereotypmi. Žena sa pri nejakej situácii necíti dobre, ale neoznačí ju červenou farbou, pretože to podľa nej ten človek myslí ako srandu a nemusí to podľa nej znamenať nič zlé. Ja sa im snažím vysvetliť, že ju nemusí zaujímať, ako to ten človek myslí, ale musí brať do úvahy len svoje pocity. Ak jej to je nepríjemné, má to označiť červenou. Často bojujeme na hodinách s klišé typu „je to kompliment, mala by si byť rada". Často to vidíme na deťoch, ktorým niekto robí niečo nepríjemné a povie: „Veď sa len hráme". To isté však hovoria aj predátori.

Ako si nastaviť hranice vo vzťahu k niekomu blízkemu, kto nám naozaj nechce ublížiť, ale prídu mu vtipné alebo normálne veci, ktoré sa nám nepáčia?

Snažím sa učiť ženy, aby sa vždy za seba postavili, ale nie, aby nadávali a útočili na druhého. Dá sa to asertívne. Učím, aby sme popísali druhému jeho správanie, ktoré sa nám nepáči. Opíšeme, ako sa cítime a potom povieme, ako chceme, aby sa ten človek správal. Čiže, mu povieme, aby s tým prestal. Niekto môže mať čierny humor a mne sa to nemusí páčiť. Stačí povedať, aby tie vtipy nehovoril predo mnou. Hranicami nemeníme človeka, ani by sme sa o to nemali snažiť. Chceme iba upraviť vzťah medzi nami. Sú ľudia, ktorým to bude jedno a budú to stále robiť. To neznamená, že my máme zlé hranice, alebo že by sme sa nemali ozvať. Veľa ľudí berie hranice druhých ako útok na seba. Nemyslia to zle, ale keď im poviete, čo sa vám na nich nepáči, berú to ako útok. Naozaj nemusia mať zlý úmysel. Stáva sa, že objímeme niekoho, kto nemá rád objatia. Je úplne v poriadku, keď sa ohradí. Nič vážne sa nedeje, len vieme, že ho nemáme objímať. Stáva sa, že ľudia, ktorí nikdy neboli asertívni, zrazu začnú hovoriť nie a ich okoliu to nevyhovuje, lebo už neprikyvujú. Vždy si treba hranicu držať pevne. Niekedy je náročnejšie držať hranicu a nepoľavovať, ako si ju nastaviť.

Preto sa vrátim k tomu, že sebaobrana nie je primárne o fyzickej obrane, pretože väčšinou sa ocitáme v situáciách, kde vám násilie nepomôže, alebo keď s tou osobou musíte žiť v domácnosti. Okrem toho, násilník si cielene vyberá obeť. Nevyberie si niekoho, kto vyzerá sebavedomo, kto bude kričať, kto sa bude biť. Je hlúposť, keď nám niekto hovorí, aby sme boli ticho a nebránili sa. Menej ako 20 percent pokusov o znásilnenie bolo dokončených, keď sa žena aktívne bránila. Ide o dominanciu. Keď si muž myslí, že môže všetko, tak to urobí. Sú odporúčania, že pomôže útek v zmysle zmeny trasy, zmeny sedadla, odchod z konverzácie a podobne, krik, alebo fyzické techniky sebaobrany ako pichnutie očí, škrabanie, úder dlaňou. Naopak, prosby, aby nám útočník neublížil, nepomáhajú. Násilníkovi to skôr dodáva väčšiu odvahu. Ale samozrejme, za žiadnych okolností to nie je vina obete. Vždy urobili to najlepšie, čo v danej situácii vedeli. Keď sa niekto žene vyhráža, alebo ju zamkne, tak veľa možností nemá. Môže ísť do fyzického útoku, ale musí to vedieť. Nemôže dať jednu facku a čakať.

 

Ako sa dá naučiť asertívne správanie?

Nejde to zo dňa na deň. Je to napríklad aj o výzore, ako sa človek tvári. Na kurze robíme jednu aktivitu, počas ktorej stojíme v kruhu a v strede je jedna z nás. Ona nás musí presvedčiť, že chce ísť von. Pustíme ju až vtedy, keď nás presvedčí. Keď sa smeje, tak nám nepríde dôveryhodne. Musí sa pozerať do očí a hovoriť vážnym hlasom. Dá sa to naučiť. Základným problémom je, že ľudia sa hanbia. Nechcú robiť „scény". Bola som svedkyňou toho, že muž držal druhého pod krkom na zastávke a bola som jediná, kto zavolal políciu. Ľudia okolo mi hovorili, prečo sa do toho starám, veď sú opití a išli radšej nabok. Niečo podobné sa stalo aj mne, keď som bola v nebezpečnej situácii na ulici. Ľudia vytvorili koridor a boli tam aj veľkí muži a nikto nič neurobil. Muž, ktorý bol len o trošku vyšší ako ja sa do mňa navážal. Potom mi ešte nejaká pani vyčítala, že prečo som sa ozývala a niečo mu hovorila. Toto správanie zaskočí aj mňa a to už som obrnená a viem, že nie je moja vina, keď na mňa niekto útočí. Už to neberiem osobne, ale stále ma to dokáže prekvapiť. Keď sa chceme naučiť asertivite, je dobré to skúšať v drobných scenároch. Napríklad, keď vás niekto zavolá von a nechce sa vám, tak to povedzte.

Niektorí s tým majú problém. Ale sú ľudia, ktorí sú zas agresívni a potrebujú sa skrotiť. Teraz máme veľké problémy s onanistami. Ľudia sa boja ozvať. Pritom my nie sme tí, ktorí by sa mali hanbiť. Niekde na ulici stojí chlap a má vytiahnutý penis a ľudia okolo nič neurobia, hoci sú tam aj deti. Keď niekto pokrikuje po druhom na zastávke, je dobré byť s ním v tej situácii, pri onanistoch treba zobrať "cieľ" hneď preč a z bezpečia volať políciu. Neostávajte tam a nepozerajte sa na to. Stáva sa napríklad aj to, že vám kamaráti núkajú alkohol, aj keď niekoľkokrát poviete, že nechcete. Treba si stáť za svojím a keď sa inak nedá, odíďte. Hlavne sa treba nehanbiť. Dá sa to naučiť, ale trvá to.

Bianka Urbanovská.
Foto: TVNOVINY.sk/ Martin Lachkovič
 

V súčasnej dobe sa veľa hovorí aj o popiskovaní a poznámkach so sexuálnym podtónom. Ako si tu nastaviť hranice bez toho, aby sme sa báli vylúčenia z kolektívu, napríklad, keď sa nám niečo také deje v práci?

Keď sa vám nepáčia komplimenty od kolegu a on vás kvôli tomu nazve frigidnou, tak vám to môže byť jedno. Prečo by vám to malo vadiť? Vadí nám viac to, že nás vylúčia z kolektívu ako obťažovanie. To je dôsledok toho, ako sa spoločnosť pozerá na ženy. Ja napríklad nie som typ, čo musí stále chodiť na párty, ale to neznamená, že ma moji kamaráti nemajú radi a nechodia so mnou radi von. Keď sú to skutoční kamaráti, tak nebudú odo mňa chcieť, aby som znášala veci, ktoré sú mi nepríjemné. Rešpektujú ma a to je základ. Keď si o mne kolega pomyslí, že som frigidná, tak nech. Nemusí nás mať rád každý na svete. Radšej nech mi dá pokoj a myslí si, že so mnou nie je sranda, ako keby mi mal každý deň hovoriť, že mám sexy zadok v tých šatách. Tak isto, keď vás niekto na ulici zastaví, že vám pomôže s taškami, ale vy nechcete jeho pomoc, povedzte mu, že si neprosíte jeho pomoc a aj keď bude naliehať, trvajte na svojom a odíďte. Nenechajte sa zatiahnuť do konverzácie s ním a nič mu nevysvetľujte, aj keď bude pokračovať.

Každý má hranice inde a kolega si zrejme povie, že keď ten kompliment nevadil jednej, tak by nemal ani druhej.

Ja som raz počula takú dobrú radu, že kompliment je všetko, čo by si povedal aj svojej babke. „Tie šaty ti pristanú, vyzeráš v nich dobre" je kompliment, ale „Spal by som s tebou" by ste babke nepovedali. To nie je kompliment. Vedia, že nám to vadí. Keď sa obhajujú, že veď to bol len kompliment, snažia sa zhodiť vinu na ženu, ktorá to „nepochopila".

Čo robiť, keď po nás popiskuje niekto cudzí na ulici? Má vôbec význam sa do tejto situácie púšťať a ozvať sa?

Ako chcete. Nehovorím, že sa musíte ohradiť za seba a postaviť vždy, ale ten pocit je dobrý. Keď cítite frustráciu a hnevá vás to, čo ten človek hovorí alebo robí, je dobré sa ozvať pre svoj vlastný pocit. Akonáhle poviete „Prestaňte", beriete si späť silu. Sú ženy, ktoré to ignorujú a je im to srdečne jedno a to je v poriadku. V momente, keď vám to začne vadiť, tak je dobré sa ohradiť. Nemusíte tam s ním ostávať a vysvetľovať mu princípy feminizmu, ale stačí povedať, aby prestal. Veľakrát si hovoríme až doma, čo sme mu mali povedať. Preto je dobré mať nacvičené dve-tri frázy ako „prestaňte", „toto si nedovoľujte", „dosť" a to väčšinou stačí.

Kedy prejsť do fyzického útoku?

Keď ste v ohrození života priamo alebo vám napadnutie hrozí a človek napriek vášmu nesúhlasu ide stále za vami. Problém je, že ľudia si myslia, že ja im poviem presný návod, kedy sa brániť. Vy však musíte dôverovať svojmu telu a vedieť, kedy sa cítite ohrozená. Niekedy je človek agresívny, ale ešte máte odstup a viete si zavolať pomoc. Keď už sa za vami človek rozbehne a ide vás napadnúť, musíte sa fyzicky brániť. Najcitlivejšie miesta na útočníkovi sú oči, nos, krk a rozkrok. Tam je najlepšie mieriť. Vtedy vieme najlepšie ujsť do bezpečia. Keď sa ale začnete biť, nemôžete poľaviť.

Odporúčate nosiť so sebou slzný sprej alebo paralyzátor?

Paralyzátor neodporúčam. Keď už, tak slzný sprej, ale všetko, čo máme, môže byť použité proti nám. Druhá vec je, že kým tú vec nájdete, už môže byť neskoro. Navyše, do zahraničia vás s tým nemusia pustiť. Nemám rada, keď sa ľudia spoliehajú na zbraň, lebo napríklad v Holandsku nemôžete mať kaser. Dáva to pocit bezpečnosti, ale reálne to nemusí pomôcť. Keď vidíme v diaľke, že na nás ide s nožom, tak dobre, vtedy môžeme niekoho postriekať, ale takýchto situácií je minimum. Keď bude niekto masturbovať na ulici, asi ho nenasprejujeme. Kľúče ako zbraň nepomáhajú vôbec. Nie sú stabilné a môžete si tým veľmi ublížiť.

Zväzok kľúčov ako zbraň sa často odporúča.

My to neučíme. Veď stačia prsty a ruky. Technikou sebaobrany je spojiť prsty a pichnúť útočníka do očí. Je to oveľa účinnejšie ako škrabnutie kľúčom. Máte väčšiu kontrolu, spravíte väčšiu škodu útočníkovi a nemusíte sa báť, že stratíte kľúče. Potom môžete pokračovať napríklad dlaňou do tváre alebo kolenom do rozkroku, ale istota sú oči, hoci veľa ľudí má odpor.

Bianka Urbanovská.
Foto: TVNOVINY.sk/ Martin Lachkovič
 

Veľa obetí „zamrzne" a nevedia sa ozvať ani brániť. Dá sa naučiť pracovať aj s týmto?

Nedá sa tomu úplne zabrániť. Dá sa pracovať na tom, aby sme to minimalizovali. Aj preto učíme kričať. Pretože, keď idete kričať, musíte sa nadýchnuť a vtedy máte viac kyslíka a to vás upokojí. Máme skúsenosti, že aj keď ženy zamrzli, vďaka kurzu mali tendenciu začať sa brániť hneď po odmrznutí. Počas bežného zamrznutia vám síce zamrzne telo, ale hlava nie. Môžete začať premýšľať, ako uniknúť z tej situácie, všímať si, kde sú dvere. Vtedy sa sústreďte na dýchanie a keď nazbierate odvahu, ozvete sa. Človek si nevyberie, či zamrzne.

Stanovovať si hranice učíte aj deti. Tie sa bežne dostávajú do situácie, že prídu na rodinnú návštevu a všetci príbuzní ich chcú objímať a bozkávať. Čo učíte deti, aby robili v týchto situáciách?

Vždy hovorím, že najlepšia je prevencia. My sami by sme mali povzbudzovať deti, aby povedali nie. Keď sa napríklad hráme, šteklíme a dieťa povie „prestaň", prestaňme. Namiesto toho veľa rodičov pokračuje a odôvodňujú to tým, že tak ľúbia svoje dieťa, že musia ho ešte vystískať. Keď to dieťa nechce, zmeňme hru. Takže, v deťoch treba budovať to, že ich telesná integrita je dôležitá. Väčšinou sa detí chcú objímať, ale nemusia sa so všetkými. Niektorí ľudia im napríklad smrdia. Nemusia im to povedať do očí, ale stačí povedať, že sa nechcú objať. Ľudia sa väčšinou urazia, že ty ma nemáš rád, ale ja som tvoj strýko. Lenže, keby toto isté povedal niekto dospelej žene, tiež by to nebolo v poriadku, no dospelého ľudia vnímajú trošku s väčším rešpektom než deti. Deťom berieme schopnosť povedať, čo sa im páči a čo sa im nepáči. Na dieťati vidíte, že sa im niečo nepáči, alebo sa skrývajú za mamou a dávajú najavo, že sa nechcú s niekým objímať.

Niektorí rodičia vezmú dieťa a postavia si ho pred seba, nech ho objímu, ale predsa nie je nič zlé, keď sa dieťaťa zastaneme. Nevyrastú z nich ľudia, ktorí majú strach z druhých ľudí, ale naučíme ich hovoriť, čo sa im páči a čo nie a to je predsa dobré. Vedieme ich len k tomu, že sa budú objímať s ľuďmi, s ktorými chcú a keď budú starší, budú mať vzťah a sex len s tými ľuďmi, s ktorými chcú. Stáva sa aj to, že sa deti stretávajú s obťažovaním v škole od učiteľov. Dieťa by malo byť schopné povedať, že sa mu to nepáči a zdôveriť sa rodičom. Tí by ho mali podporiť. Často sa napríklad hovorí chlapcom, že sa nemôžu brániť, keď ho bije dievča. Prečo by mal byť on fackovacím panákom? To nie je v poriadku. Dievčatám hovoríme, že sa páčia, keď im robia zle a chlapcom zase hovoríme, že sa pred dievčaťom nemôžu brániť a je to zraňujúce. Výsledkom je, že máme buď agresívnych alebo pasívnych ľudí. Nechajme deti, nech povedia „Prestaň" a povzbuďme ich.

Stretli ste sa s popiskovaním na ulici, nevhodnými poznámkami od kolegov, príbuzných alebo cudzích ľudí? Máte skúsenosť so sexuálnym obťažovaním alebo prenasledovaním na ulici? Napíšte nám na kissova.katarina@markiza.sk.