Sú amatéri, no bežne porážajú profesionálov: Slovenskí športovci, o ktorých sa veľa nehovorí

17. 09 2021 06:00 | BRATISLAVA/Marcel Marcišiak
Boccista Samuel Andrejčík, parastolná tenistka Alena Kánová a paraatlét Marián Kuřeja
Boccista Samuel Andrejčík, parastolná tenistka Alena Kánová a paraatlét Marián Kuřeja Foto: SPV/TVNOVINY.sk (koláž)

Len dvaja na Slovensku majú štatút profesionála, pričom vo vyspelom svete je to už samozrejmosť.

Ako by ste nazvali človeka, ktorý kričí na hendikepovaného? Takto provokatívne sa začína spot paralympijského výboru, ktorý sa snaží osloviť ľudí, aby povzbudzovali aj paralympijských športovcov. Napriek osudu a bariéram totiž svojimi výkony neraz prevýšia aj výkony ich zdravých kolegov.

Ešte za socializmu, keď ľudia vycestovali na Západ, boli zhrození z jednej veci. Na uliciach videli mnoho telesne postihnutých, čo u nás bola rarita. Nie, Československo nebolo v tomto smere oázou zdravia, len títo ľudia boli pre rôzne bariéry pozatváraní vo svojich bytoch.

Všetci oslovení, ktorých postupne predstavíme v článku, sa zhodli na tom, že 30 rokov od Nežnej revolúcie sa síce situácia zlepšila, hlavne v technických prekážkach, no za najväčšiu bariéru považujú zmýšľanie bežných ľudí.

Na Slovensku máme len dvoch profesionálov

A v týchto spoločenských podmienkach a v podmienkach, ktoré štát (ne)dokáže vo všeobecnosti pre športovcov vytvoriť, paralympionici patria vo viacerých disciplínach medzi svetovú elitu.

„Ja som vždy mala šťastie na ľudí, ktorí mi tie podmienky nesťažovali, ale práve naopak, vylepšovali. A vždy som mala pocit, že som rovnocenná s ostatnými strelcami," hovorí parastrelkyňa Veronika Vadovičová, ktorá si z Tokia priviezla zlatú medailu.

Slovenská reprezentantka sa nesťažuje ani na podmienky, ktoré jej zabezpečuje zväz.

„Na sponzorov nemám šťastie a zrejme nie sme pre nich až takí zaujímaví. Preto som odkázaná len na štátne dotácie. Na druhej strane musím povedať, že mám výborné podmienky, za čo som veľmi vďačná a mám ich porovnateľné so svojimi zahraničnými súperkami," dodala Vadovičová.

Ide však len o jednu z dvoch parašportovcov, ktorí fungujú na profesionálnej úrovni. A to len do Tokia sme ich vyslali takmer tridsať.

Parastrelkyňa Veronika Vadovičová
Foto: SPV
 

Parastrelkyňa Veronika Vadovičová
Foto: SPV
 

Všetci sa mi musia prispôsobovať

Parastolná tenistka Alena Kánová, ktorá získala v Tokiu striebro, pôsobí ako amatérka. Okrem trénovania tak musí chodiť aj do zamestnania.

„Je to veľmi ťažké a je to možné len vďaka rodine, ktorá ma veľmi podporuje a hlavne sa mi prispôsobuje. Skĺbiť totiž kalendár športovca a rodiny je veľmi náročné," uviedla Kánová.

„Na začiatku boli najväčší sponzori moji rodičia, ktorí do mňa investovali množstvo peňazí, ale aj času a energie. Neskôr prišli aj nejakí sponzori, pomoc zväzu, ale aj štátu. Najväčší „sponzor" je však stále rodina, keďže nie som profesionálny športovec, tak v domácnosti musí gro ťahať manžel," dodala.

Parastolná tenistka Alena Kánová
Foto: SPV
 

Parastolná tenistka Alena Kánová
Foto: SPV
 

My sme jednoducho zaspali

Šéf Slovenského paralympijského výboru (SPV) Ján Riapoš hovorí, že vo svete dochádza k zbližovaniu olympijského a paralympijského výboru. V praxi to znamená stále väčšiu profesionalizáciu parašportu a športové odvetvia z oblasti zdravotne znevýhodnených a zdravých začína zastrešovať jedna organizácia.

„Napríklad dnes už paracyklistiku nerobí paralympijský cyklistický výbor, ale organizuje to UCI (Medzinárodná cyklistická únia, pozn. red.). Chýba ešte jedenásť športov, ktoré zatiaľ takto neprešli pod medzinárodné federácie zdravých," vysvetlil Riapoš.

Na Slovensku je však situácia zložitejšia, keďže sme oproti vyspelému svetu pozadu.

„U nás sme stále ešte v pozícii amatérskych športovcov, takže nám stále chýba krok k ich profesionalizácii a až potom sa môžeme zbližovať s olympijským výborom. Najhoršie je, že o profesionalizácii zdravotne znevýhodnených športovcov nemáme ani s kým diskutovať. Nemáme trénerov, nemáme odborníkov, preto si ten systém tvoríme len my sami," dodal Riapoš.

Veľkým problémom je aj nedostačujúca športová infraštruktúra, a to nielen pre už aktívnych športovcov.

„Koľko máme bezbariérových telocviční na Slovensku? Koľko máme učiteľov telesnej výchovy, ktorí sa dokážu adekvátne venovať športu zdravotné znevýhodnených? Koľko máme bezbariérových plavární? Ako máme teda napríklad vychovať paralympijského plavca?" kladie si otázky šéf SPV.

Podľa prepočtov máme len na infraštruktúre dlh asi 700 miliónov eur. A v Pláne obnovy nie je na ňu podľa Riapoša vyčlenené ani euro.

„My sme jednoducho zaspali," uzavrel Riapoš túto tému.

Parastolní tenisti Ján Riapoš a Martin Ludrovský
Foto: SPV
 

Najviac narážame na nepochopenie až odpor

Okrem fyzických bariér sa zdravotné znevýhodnení ľudia veľakrát nestretnú ani s prílišnou empatiou zo strany verejnosti.

„Najviac títo ľudia narážajú na nepochopenie až odpor," hovorí poslankyňa NR SR Jana Žitňanská, ktorá sa dlhodobo venuje ľuďom so zdravotným znevýhodnením.

„Najväčšia bariéra je myslenie, keď si mnohí myslia, že zdravotne znevýhodnení ľudia nie sú plnohodnotní členovia spoločnosti. Napríklad, keď prídem na úrad vybavovať nejaké veci, no s asistentom, lebo potrebujem prekonať technické bariéry, tak sa dotyčná osoba rozpráva s ním a nie so mnou, ako by som bola nesvojprávna," pridala sa Kánová.

„Mnohí musia prijať svoje zdravotné postihnutie, rodina to musí prijať, potom to musí akceptovať aj okolie. Takže kým sa dostanú vôbec k športu, tak musia zvládnuť viacero ‚bojov'," dodala Žitňanská.

Aj keď je Žitňanská koaličná poslankyňa, tak priznáva, že sa zmeny v tejto oblasti nepresadzujú vôbec ľahko. Pre politikov to totiž nie je „chrumkavá" téma, ktorá sa dá hneď odprezentovať ako úspech.

„Som preto rada, že jednou z podmienok pri čerpaní eurofondov je, a to pri stavbách alebo rekonštrukciách, kritérium bezbariérovosti," uviedla.

Slovenskí medailisti z Paralympiády v Tokio u premiéra Eduarda Hegera
Foto: SPV
 

Šport nám pomáha byť nezávislými v každodennom živote

Slovenskí parašportovci doniesli z Tokia jedenásť medailí a v konečnom hodnotení krajín sa zaradili na 26 miesto. Na zimných paraolympiádach sme ešte úspešnejší. Na poslednej v roku 2018 sme v celkovej medailovej bilancii skončili siedmi. A to aj napriek všetkým problémom a bariéram, ktoré sme opísali vyššie.

„Faktorov je viacero, ale ten základný je chuť športovať. Pre nás je to životná filozofia, chceme sa stále ďalej posúvať a urobíme pre to všetko. Sú to ľudia, ktorí si prešli zložitými príbehmi a v konečnom dôsledku vďaka prekonávaniu tých životných prekážok tie športové prekonávajú ľahšie," vysvetľuje Riapoš.

„Zoberte si, že na vozíku spravíte x kilometrov denne, potrebujete 50-krát nastúpiť a vystúpiť z auta, ísť do obchodu, ísť na toaletu, obliecť sa. Takže pohyb a šport nám pomáha byť nezávislí, teda fungovať bez asistentov, a na druhej strane nám to pomáha zvyšovať aj našu športovú výkonnosť. Pre nás je to „životná nutnosť" nezávislosti a to je aj prvým predpokladom našich športových výsledkov," doplnil.

Otázkou je, dokedy bude možné fungovať na takejto amatérskej úrovni a stále byť pritom úspešní.

„Bez zmien, ktoré budú súvisieť s vytvorením sociálneho zázemia ako pre paraolympionikov, ale aj realizačné tímy, to už dlho možné nebude," uzavrel Riapoš.