Ochranárka prírody Vladimíra Fabriciusová odkryla zákulisie dokumentu

djm

Publikované 17. 4. 2025 | FOTO: Lebo medveď

„Myslela som si, že zmením svet k lepšiemu a jediné, čo sa dá, je meniť k lepšiemu seba...“

Narodila sa v Korytnici, študovala na gymnáziu v Prievidzi a neskôr vyštudovala banícku nadstavbu v Banskej Štiavnici, čo ovplyvnilo jej profesijný život. Pracovala ako anorganička na správe CHKO Poľana, neskôr ako regionálna manažérka priamych zahraničných investícií v agentúre SARIO. Potom zasadla na stoličku riaditeľky správy CHKO Poľana, z tejto pozície odišla na ministerstvo pôdohospodárstva, kde pôsobila ako generálna tajomníčka služobného úradu a neskôr pracovala aj na ministerstve životného prostredia. Je predsedníčkou slovenského výboru UNESCO pre program Človek a biosféra a tiež manažérkou biosférickej rezervácie Poľana, pri ktorej v roku 2014 založila významné združenie – Koordinačnú radu. V roku 2016 si v centrále UNESCO v Paríži prevzala významné medzinárodné ocenenie, Cenu Michela Batissa, za najlepší manažment biosférických rezervácií na svete. „Myslela som si, že zmením svet k lepšiemu a jediné, čo sa dá, je meniť k lepšiemu seba...“

Lebo medveď

Cenných rád nie je nikdy dosť: Ako sa zachovať, keď stretnete medveďa?

Publikované 9.4.2025 o 13:00

Aké ste mali pocity, keď vás oslovili do tohto projektu?

Od prvého momentu, ako sme sa s tvorcami stretli, som mala veľmi príjemný pocit. Pravdepodobne najmä preto, že táto séria predstavovala pre mňa osobne, ale myslím si, že aj pre všetkých, ktorí sme boli zainteresovaní do problematiky medveďa pred tými dvoma až troma rokmi, hlavne nádej, že by konečne mohla verejnosť dostať ucelený obraz o tejto, často kontroverznej téme. Veľkým želaním bolo a je, aby to verejnosť vnímala ako komplexný problém, ktorý sa nedá vytrhnúť z kontextu. Je nutné venovať sa mu oveľa hlbšie a nie iba povrchne, ako je to často prezentované.

Mali ste kameru takmer stále pri sebe. Ako ste si na to zvykli?

Keď som zo začiatku mala kameru úplne blízko tváre, pociťovala som nervozitu, to je pochopiteľné. Ale potom som to brala ako prirodzenú súčasť, lebo sa často nakrúcali reálne situácie. Celkom ma pobavilo, keď som videla ukážky zo série – občas som ani netušila, že ma práve točili.

Aká bola spolupráca s režisérom Mirom Remom a jeho kolegami?

Pracovala som s renomovaným režisérom a jeho štábom. Sú to skvelí ľudia. Veľmi si cením vzájomnú dôveru a spontánnosť, ktorá nás spájala počas celého obdobia. Myslím si, že aj oni dôverovali mne. Vážila som si ich prístup, aj keď sa musím priznať, že rozhovory osobnejšieho charakteru boli ťažké a bola som prekvapená, ako a kedy vedeli položiť otázku. Za spoluprácu a za to prežité som veľmi vďačná a ostáva nám želať si, že diváci túto prácu ocenia.

V dokumente ste sa pomerne hlboko dotkli takmer celého svojho života, s radostnými aj tienistými stránkami. Bolo pre vás náročné sa takto otvoriť?

V tom období som to považovala za prirodzené a úplne spontánne. Detstvo nás formuje a bremeno očakávaní dospelých na dieťa si nesieme po celý život. Ak sa snažíme, aby nás iní mali radi, je to do veľkej miery sizyfovské úsilie. Len v tom momente, kedy máme radi samých seba, sa stáva nás život ozajstný a podstatne ľahší. Sebaláska je kľúč k spokojnému a naplnenému životu. Ja som si myslela, že zmením svet k lepšiemu a jediné, čo sa dá, je meniť k lepšiemu seba... Moje celoživotné snaženie ma priviedlo do bodu, v ktorom som stratila zmysel a energiu života. Až tvrdý reštart mi umožnil ísť cestou autenticity, vytvorenia si hraníc a pokoja. Na tej ceste je dôležité spoznať samého seba – svoje silné aj slabé stránky – a prijať sa taká, aká som. Myslím si, že terapia prírodou a možnosť sledovať medvede v ich prirodzenom prostredí mi pomohli pochopiť, kým naozaj som. Išla som do toho aj preto, že denne čítam o tom, že si niekto dobrovoľne zoberie svoj život. Vždy ma to nesmierne zabolí a viem, ako sa tí ľudia cítia. Tento dokument ukazuje aj to, že hoci nás život veľakrát zlomí, vždy sa dá postaviť na nohy a naozaj veľmi krásne a plnohodnotne žiť. Ak toto poznanie pomôže čo i len jednému človeku, ktorý uvidí sériu Lebo medveď, budem to považovať za užitočné. Je dôležité hovoriť o témach, ktoré sú tabuizované, potláčané a venovať sa nielen fyzickému, ale i duševnému zdraviu. A vidím to aj u detí, mládeže i dospelých, že práve to, že si nedovolíme byť sami sebou, že sami vyvíjame na seba tlak v súkromných i v pracovných vzťahoch, nás môže dohnať až do ťažkej depresie.

Vaša práca rozhodne nie je jednoduchá, čím sa v pracovnom živote riadite?

Práca nie je jednoduchá, občas robím aj s ľuďmi... Ale práca v ochrane prírody je krásna. Naozaj, snúbi sa v nej veľmi veľa pekného, pretože mať možnosť pôsobiť v tejto oblasti, spoznávať prírodu cez geológiu, faunu, flóru, je úžasné. A tým, že moja práca je aj manažérska, miestami je náročná, ale riadim sa rozumom a citom. Jedným z mojich hlavných manažérskych nástrojov je participácia – spolupráca, čo je, myslím, vidieť aj v dokumente. V práci sa snažím uplatňovať aj skúsenosti a vedomosti z osobnostného rozvoja. Také moje životné motto je, že si naozaj vážim každého človeka a snažím sa vidieť v ňom to dobré.

„V posledných rokoch sa niektoré jedince správajú čudne, podobne ako my, ľudia. Ony strácajú plachosť, v nás rastie agresivita a to znamená, že niečo nie je dobre, ani s nimi a ani s nami...“

Medveď vás fascinuje od detstva. Ako by ste opísali vzťah človeka a medveďa?

Medveď je zviera, ktoré je v mojom živote odmalička, sprevádza ma ním. Vyrástla som v Korytnici, v kúpeľoch, vedľa Donovalov a tam naozaj nebolo raritou vidieť medveďa. Takže som si to užívala už ako dieťa a potom aj ako dospelá. To zviera ma vždy fascinovalo, je nádherné a veľa ma naučilo. Som vďačná za všetky zážitky i získané poznatky. Videla som mláďatá, samice či veľkých samcov celkom zblízka, sledovala som brlohy, párenie i súperenie, absolvovala som i tiché denné a nočné pochôdzky po lese. Vďaka nim som spoznala aj pár skvelých ľudí a odborníkov. Mala som možnosť chvíľku aj chovať mláďatá, vrátiť mláďatá matke, veľkej medvedici, byť aj pri úhynoch, teda vidieť i usmrtené zvieratá. V posledných rokoch sa však niektoré jedince správajú čudne, podobne ako my, ľudia. Ony strácajú plachosť a v nás rastie agresivita a to znamená, že niečo nie je dobre, ani s nimi a ani s nami...

Téma na Slovensku rezonovala a rezonuje do dnešných dní. Čo je podľa vás hlavným dôvodom polarizácie spoločnosti a čo by bolo z vášho pohľadu najlepším riešením k upokojeniu situácie?

Téma rezonovala, rezonuje a myslím si, že dôvodom tej polarizácie je práve to, že nie sú prizývaní do diskusií skutoční odborníci, ktorí sa tej téme venujú dlhodobo. Nemyslím laikov, ktorí sa témou zaoberajú dva roky a nemajú problém prednášať na národných či medzinárodných konferenciách, poskytovať informácie na sociálnych sieťach. Myslím si, že to nie je správne. Mnohí ľudia, ktorí prezentujú, že chcú chrániť tento druh, sú na sociálnych sieťach veľmi agresívni. Samozrejme, je veľká škoda, že medvede sa stali politickou témou. Myslím si, že riešením by bola určite väčšia informovanosť, edukácia, možno aj formou kreslených filmov alebo krátkych reportáží pre deti, mládež a širokú verejnosť, ako aj odborné diskusie s naozajstnými expertmi, s rešpektovanými ľuďmi. Pevne verím, že aj séria Lebo medveď prispeje k osvete a aj k tomu, že sa ľudia zamyslia a možno sa budú pozerať na celú problematiku trošku inak. Verím, že tento rok bude rokom zmierenia, vzájomného rešpektovania a konštruktívnych riešení v manažmente medveďa hnedého, bez osočovania a hrubých slov.

Druhú epizódu dokumentárnej série Lebo medveď si môžete pozrieť už v piatok exkluzívne na Voyo.

Galéria

+ 5 ďalších fotografií

+ 4 ďalšie fotografie

​