Youtuber Radovan Haluza sleduje šelmy: Je to adrenalín!

djm

Publikované 30. 4. 2025 | FOTO: Lebo medveď

„Aj keď je s medveďom problém, stále je to len zviera. Krásne zviera.“

Galéria

+ 14 ďalších fotografií

+ 13 ďalších fotografií

Mladý youtuber a vášnivý milovník prírody, ktorý sa špecializuje na dokumentovanie medveďov. Divoká príroda ho fascinuje, a preto väčšinu času trávi sledovaním a natáčaním šeliem, aby ich priblížil verejnosti.

Čo vás priviedlo k fotografovaniu medveďov vo voľnej prírode?

Asi od trinástich rokov som začal chodiť do prírody sám a pozorovať zvieratá. Jedného dňa sa mi podarilo vidieť medvedicu s mláďaťom. Keď som to povedal v dedine kamarátom, tak mi to nikto neveril. Kúpil som si preto prvý fotoaparát, aby som mohol priniesť dôkaz, že som naozaj videl medveďa. Keď som niekomu ukázal fotku alebo video medveďa, tak to bola „frajerina“. Ľuďom sa to páčilo, mne sa páčila ich spätná väzba, a tak som si aj vybudoval vzťah k medveďom. Začalo ma to čoraz viac baviť a tým pádom som ich začal čoraz viac spoznávať. Pamätáte si na svoj prvý stret s medveďom? Aký to bol zážitok? Bola to tá medvedica s mláďaťom. Vtedy som ani nečakal, že niečo také príde. Pribehol som k nim asi na tristo metrov. Síce to bolo na takú veľkú diaľku, ale pamätám si, že som mal veľký strach. Dovtedy som o medveďoch počul samé zlé veci. Ako trhali kone, ako trhali ľudí a všetko možné. Z vlastnej skúsenosti som dovtedy o medveďoch nevedel absolútne nič. A keď som aj niečo vedel, tak to bolo väčšinou niečo zlé. Pri tomto mojom prvom strete s medvedicou sa mi nič nestalo, medvedica sa zachovala úplne tak, ako má. Zbadala človeka, postavila sa na zadné, aby sa uistila, čo vidí a odišla aj s potomkom. Ale viem, že som sa tam vtedy strašne bál.

Aký je váš najpamätnejší a najsilnejší moment pri fotení medveďov?

Zakaždým, keď okolo mňa prechádzajú medvede a ja si ich fotím, je to trošku adrenalín. Zažil som už rôzne strety, či už chcené alebo nechcené. Mám za sebou aj nejaké útoky, ktoré dopadli našťastie dobre – aj pre mňa, aj pre medvede – a nikto neprišiel k ujme na zdraví. Najsilnejšie momenty sú pre mňa tie, kedy som mal strach. Momenty, keď na mňa zaútočil medveď, alebo som sa dostal do kruhu medzi ôsmich mladých medveďov, čo som v živote predtým nevidel. Alebo, keď som počul nariekať mladé medvieďa, ktoré bolo niekde v húštinách a myslel som si, že tam je nejako zaseknuté. Keď som šiel k nemu, tak po mne vyštartovala medvedica. Tiež som zažil, ako sa vedľa mňa topilo medvieďa a medvedica ho chcela zachrániť. To bol asi aj najsilnejší moment. Všetky tie situácie spája strach, ale tento bol asi najsilnejší, pretože som spal v noci pri rieke a voda unášala mláďatá dole vodou. Jedno z tých mláďat sa zachytilo o kríky a topilo sa. Bolo to odo mňa asi 6 -7 metrov. Medvedica k nemu dobehla s revom a chcela ho zachrániť. Bál som sa, že si bude myslieť, že som na vine tomu, že medvieďa narieka a zaútočí na mňa. Ale našťastie sa opäť nič nestalo. Toto bol asi najsilnejší moment a zároveň najväčší strach, aký som pri medveďoch zažil.

„Aj keď je s medveďom problém, stále je to len zviera. Krásne zviera. Malo by byť v našich lesoch a mali by sme sa k nemu správať s úctou a s rešpektom.“

Prebiehalo natáčanie dokumentu podľa predstáv alebo vás niečo prekvapilo?

Nakrúcanie bolo úplne super. Prvý kontakt s kameramanmi a so zvukármi bol pre mňa zvláštny. Bolo pre mňa nezvyčajné, že ma niekto takto „prenasleduje“ po lese a nakrúca, čo robím. Ale napokon sme sa všetci spriatelili a bolo to celé veľmi spontánne. Ani som tie kamery nevnímal, boli sme parádna partia. Niekedy mi je aj ľúto, že to už skončilo.

Ktoré výzvy boli najväčšie?

Bolo náročné napríklad natáčať medvede s tým, že máš za sebou štáb, ktorý musí medzi sebou komunikovať a musí okolo teba chodiť s kamerami. Keď chceš sledovať medvede, musíš niekde nerušene sedieť, ležať alebo čupieť a nehýbať sa. Ten štáb, naopak, potreboval pohyb, potreboval natáčať z rôznych strán, takže okolo mňa behali. V tom to bolo asi najťažšie, docieliť, aby sme nakrútili aj medvede, aby som mal zábery aj ja, aj tvorcovia. Tak sme rôzne špekulovali, natáčali sme pri riekach, kde voda prerušila náš hluk a podobne.

Boli nejaké situácie, kedy ste sa ocitli v ohrození?

Keď idem fotiť sám, tak beriem s istou rezervou, že sa mi môže niečo stať, beriem na seba to riziko. Teraz tam bol so mnou štáb a častokrát som rozmýšľal, či je rozumné ich tam brať. Čo ak sa niečo stane? Čo ak skočí medvedica napríklad na zvukára alebo na kameramana a ja budem musieť žiť s tým, že kvôli mojej hlúposti má niekto trvalé následky? Myslím si, že aj štáb sa častokrát cítil nepríjemne. Keď sme išli po tme s čelovkami pomedzi medvede alebo do kukurice, kde bolo veľa medveďov, častokrát to bolo riskantné. Ale chalani to zvládali úplne super. Boli odkázaní iba na nás, ktorí sme o medveďoch niečo vedeli. Postupom času sa z nich stali úplne borci a teraz by to „zmákol“ možno aj každý sám.

Čo bolo pre vás najzaujímavejším momentom nakrúcania?

Prišli sme na jedno miesto, kde často stretávam medvede. No vtedy som mal pocit, že sa tam zbehli všetky medvede z celého Liptova. Začali vychádzať zrazu z každej strany. Ani sme nevedeli, ktorého máme skôr fotiť a točiť. Bolo to úplne šialené, a podarilo sa nám tam nakrútiť krásne zábery aj zaujímavé momentky. To bolo asi najkrajšie. Bol to totálny medvedí chaos a viem, že sme odtiaľ odchádzali všetci úplne šťastní a spokojní s tým, čo sa nám podarilo zachytiť.

„Mal som pocit, že sa tam zbehli všetky medvede z celého Liptova. Z každej strany začali zrazu vychádzať. Ani sme nevedeli, ktorého máme skôr fotiť a točiť.“

Ako môžu ľudia chrániť medveďa a jeho prostredie?

Asi jedine tým, že o tých zvieratách niečo budú vedieť. Že reálne budú mať relevantné informácie o ich štýle života, o ich správaní, že sa niečo naučia a nebudú žiť len v strachu a v nenávisti voči medveďovi, ktorú by šírili ďalej. Ľudské a medvedie svety sa už extrémne prelínajú. My nemáme nejaké extra veľké hory, veď prejdete jeden les a ste v ďalšej dedine a potom ďalší les a ste v ďalšej dedine. Lesy sú tiež preplnené ľuďmi. Ťaží sa tu drevo, ľudia chodia na motorkách, na bicykloch, na huby, na parožie, pozorovať zvieratá, fotiť, poľovať, prechádzať sa… Človek, ktorý nepozná horu a medveďa, môže vojsť pokojne medveďovi do brlohu alebo do nejakej húštiny, kde je medveď zaľahnutý, a už je problém na svete. Takže asi najviac ich ľudia môžu chrániť tým, že o nich budú niečo vedieť.

Aký je váš názor na súčasnú situáciu?

Ideme z kaluže do blata. Najskôr je tu niekto, kto medveďa nezmyselne chráni za každú cenu, nech sa deje, čo sa deje. Teraz je situácia taká, že sa povolil odstrel, čo bolo na niektorých miestach podľa mňa už naozaj nutné, ale nepáči sa mi, akým štýlom je to vedené. Aj keď je s tým medveďom problém, stále je to len zviera. Krásne zviera. Malo by byť v našich lesoch a mali by sme sa k nemu správať s úctou a s rešpektom. Aj keď nastane situácia, že ho musíme trošku zregulovať na niektorých miestach, dá sa to robiť s úctou a rešpektom a nie s nenávisťou.

Štvrtú epizódu dokumentárnej série Lebo medveď si môžete pozrieť už v piatok exkluzívne na Voyo.

​

​