Vôbec sa nezmenila.
V druhej epizóde druhej série megahitu Sľub sa objavila herečka Jana Balzar Lieskovská, ktorú si diváci môžu pamätať napríklad zo seriálov Druhý dych či Chlapi neplačú.
V Sľube stvárňuje Slávku Mrázovú, ktorú šofér sanitky Jožo Kollár (Marek Rozkoš) priviezol do nemocnice, pretože ju bolelo pri žalúdku. Roman Bartoš (Vladimír Kobielsky) ju napokon, aj na žiadosť vplyvného manžela Milana Mráza (Peter Oszlík) prepustí domov. No Jožovi sa na jej prípade niečo nepozdáva.
Keď Vás oslovili s ponukou účinkovať v druhej sérii seriálu Sľub, aká bola Vaša reakcia?
Veľmi som sa potešila. Keď sa ešte len začínalo točiť, ja som práve skúšala so Soničkou Norisovou na Novej scéne. Rozprávali sme sa o tom koncepte a prípravách.V inom divadle som zase stretla Zuzku Tlučkovú, ktorá mi tiež hovorila, že je obsadená, tak som bola na ten seriál veľmi zvedavá. Napriek tomu, že televíziu veľmi nestíham sledovať, pozrela som si nejaké epizódy a ten dobový formát a rovnako aj obsadenie sa mi veľmi zapáčilo.
Uvedomila som si, že už skoro vôbec nepoznám dnešných mladých hercov a bolo to veľmi milé prekvapenie, vidieť zrazu toľko nových a talentovaných ľudí pokope :).
V rámci samotného točenia, bolo pre mňa v niečom až nostalgické a dojemné vrátiť sa späť do ateliérov, kde som kedysi točila seriál Druhý dych. Zároveň aj opätovné pripomenutie všetkých tých výrazných odlišností od práce a tvorby v divadle. No všetci s kým som mala tú česť točiť, ma veľmi srdečne prijali a tým pádom to bola pre mňa aj po tej dlhšej dobe, moc príjemná práca a ako to už býva s každou novou postavou, osobitá skúsenosť a výzva.
Sľub sa odohráva v 80. rokoch, v ktorých ste sa narodili, strávili časť detstva - čo sa Vám spája s týmto obdobím?
Úprimne, ja osobne si z tohto obdobia veľa nepamätám. O to zaujímavejšia bola pre mňa tá možnosť, preniesť sa cez seriál Sľub - do týchto čias, pripomenúť si módu, účesy, architektúru. Zároveň takéto rodinné formáty otvárajú tiež priestor na diskutovanie aj ohľadom spoločenskej situácie a problémoch tej doby, čo je výborné. Ja celkovo mám veľmi rada dobové snímky. Pretože všetci vieme, aké dôležité je nezabúdať. Nezabúdať na tých, ktorí tu boli pred nami, na ich cestu, ktorú nám vyšľapali, a tiež aby sme neopakovali chyby. Či už v rámci tých našich malých mikrosvetov alebo v tom spoločnom priestore, kde sa všetci navzájom ovplyvňujeme a sme na sebe závislí.