Skutočná história miesta je plná krutosti.
Úspešný seriál Dunaj, k vašim službám z obdobia Druhej svetovej vojny je zasadený do Bratislavy, ktorej súčasťou je aj obávané miesto Židov s názvom Patrónka. Pre postavy je miestom, z ktorého niet úniku, jednosmerným lístkom, ktorí nikto nechce dostať. Patrónka naozaj existovala a skutočná história miesta je ešte krutejšia, ako seriál dokáže zachytiť. O histórii Patrónky sme sa rozprávali s historičkou doc. Mgr. Eva Škorvankovou, PhD.
Lokalita dostala príznačný názov Patrónka podľa továrne na výrobu nábojov (patrónov), ktorú dal postaviť ešte v rokoch 1871-1875 viedenský podnikateľ Juraj Roth. V roku 1918 prevzal továreň československý štát ako pobočku Československej štátnej zbrojovky Brno. Neskôr v rokoch 1935-1938 bola továreň z bezpečnostných dôvodov postupne zlikvidovaná a výroba sa presunula do Považskej Bystrice.
Prázdny areál Patrónky následne v roku 1937 kúpil Zemský spolok pre pečlivosť o zmrzačených, ktorý viedol Ústav pre zmrzačených. Miesto sa začalo pre Židov využívať už v začiatkoch vojny, no najskôr z úplne iných dôvodov.
„Areál bývalej továrne na okraji mesta bol využívaný v rokoch 1939 a 1940 ako prechodný tábor pre židovských emigrantov z bývalého Rakúska, Protektorátu Čiech a Moravy, Nemecka a čiastočne aj zo Slovenska, ktorí čakali na vysťahovanie do Palestíny. Následne tu boli umiestnení slovenskí repatrianti z Belgicka a Francúzska. Ich návrat na Slovensko organizovali slovenské úrady a repatriačná komisia v Paríži,“ priblížila Škorvanková.
Utečenci aj repatrianti pritom bývali v zlých podmienkach, spali na pričniach alebo na zemi, často len na provizórnych lôžkach tvorených dreveným rámom vystlaným slamou. Zmena nastala v roku 1942. Tábor na Patrónke sa zmenil na koncentračné stredisko.
„Stredisko (KS) Patrónka fungovalo oficiálne od marca do augusta 1942, neoficiálne ešte niekoľko mesiacov dlhšie. Úlohou koncentračných stredísk ako Patrónka bolo zhromažďovanie a zaraďovanie Židov do transportov smerujúcich do koncentračných táborov. Väčšina z nich bola presvedčená, že ide za prácou a väčšina z nich bola po príchode zavraždená v plynových komorách,“ opisuje tragickú minulosť Škorvanková.
„Prvé dievčatá prišli na Patrónku 23. marca 1942 už okolo šiestej hodiny ráno, ich počet do deviatej hodiny stúpol na 430. Koncentračné stredisko v Bratislave počítalo s kapacitou tisíc osôb, teda presne toľko, koľko bolo potrebných na jeden transport,“ dodala. Transporty z Patrónky sa dopĺňali v Žiline. „Podľa nariadenia transporty z Bratislavy odchádzali vždy v piatok zo stanice Lamač o 18.55 hod,“ doplnila detaily historička.
Zaistení Židia sa mali na Patrónke hlásiť tri dni pred odchodom transportu. Zo sebou si mohli priniesť stravu na tri dni - počas tých troch dní im bolo zakázané prideliť stravu v stredisku,- a maximálne 50 kg batožiny s presne stanovením obsahom.
„Všetko ostatné ako peniaze, šperky, prstene im gardisti po príchode do tábora jednoducho zhabali. Stávalo sa však, že gardisti okradli Židov aj o bielizeň a odevy, ktoré mali povolené si so sebou priniesť,“ priblížila Škorvanková.
Žiadia určení na transport odchádzali z Patrónky pešo v päťstupoch za sprievodu gardistov na stanicu v Lamači, kde nastupovali do dobytčákov. Jeden vagón naplnili 40 ľuďmi.
„Prvý transport odišiel z Bratislavy do Osvienčimu 27. marca 1942, bolo v ňom 703 židovských dievčat,“ opisuje ťaživý historický míľnik historička. „Nasledujúce mesiace prichádzali do Patrónky ďalší Židia, ktorí o pár dní pochodovali k stanici Lamač. Do zberného strediska prichádzali Židia z Bratislavy, z Bánoviec, Modry, Myjavy, Trnavy, Nitry, Topoľčian, Hlohovca, Malaciek, Piešťan, zo Zlatých Moraviec, Zvolena a iných miest Slovenska. Podľa výskumu Martiny Fiamovej z Historického ústavu SAV bolo z Koncentračného strediska Patrónka v transportoch deportovaných 7 800 Židov,“ spresnila tragické údaje.
Hoci Patrónka bola pre väčšinu Židov konečnou stanicou bez nádeje na návrat, niekoľko z nich sa zachrániť podarilo.
„Niekoľko žien zachránili lekári z Ústredne Židov, ktorá mala aj s policajným a gardistickým lekárom na starosti zdravotnú starostlivosť v koncentračnom stredisku, keďže boli uznané za neschopné transportu a prevezené do židovskej nemocnice. Niektorým sa, samozrejme, podarilo napriek prísnej ostrahe z tábora ujsť,“ doplnila Škorvanková.