Stojí za úspešnými videoklipmi, jeho pieseň počul aj Lenny Kravitz. Reč je o Slovákovi

10. 05 2019 19:00 | David Grich
Laco Rychtarik (v strede) s členmi skupiny Thirty Seconds to Mars
Laco Rychtarik (v strede) s členmi skupiny Thirty Seconds to Mars Foto: Instagram/lacorychtarik

Prečítajte si rozhovor s talentovaným umelcom Lacom Rychtarikom.

Keď sa povie meno Laco Rychtarik, možno vám hneď nenapadne, o koho ide. V slovenských hudobných kruhoch je však toto meno veľmi zvučné.

Laco je rodený Košičan žijúci v Bratislave. Živí sa ako režisér, kameraman, producent, hudobník, multiinštrumentalista, spevák, ktorý okrem toho všetkého aj veľmi slušne fotí.

Práve on stojí za videoklipmi Príbeh príbehov či Poď so mnou od skupiny IMT Smile, ale aj za mnohými ďalšími od iných úspešných slovenských interpretov. Výsledný niekoľkominútový vizuál si však vyžaduje strašne veľa vecí, ktoré si fanúšikovia ani neuvedomujú.

Ako vyzerá celý priebeh výroby videoklipu, čo všetko tomu predchádza a kto vlastne Laco Rychtarik je? 

Laco Rychtarik
Foto: súkr. archív L. Rychtarika
 

D.G.: Byť podpísaný pod toľkými klipmi úspešných slovenských interpretov, to musí byť perfektný pocit... Kedy si prvýkrát zistil, že vidíš veci inak a ľuďom sa to páči? Kde sa to celé začalo?

L.R.: Od svojich trinástich rokov sa venujem hudbe, po ukončení štúdia na Konzervatóriu v Košiciach som sa rozhodoval, čo budem robiť. Vždy som vedel, čo chcem v živote robiť, no ako všetci vieme, nie vždy sa sny môžu plniť. Chcel som mať svoje nahrávacie-produkčné štúdio. Náhodou som sa dostal k partičke šikovných filmárov a tí potrebovali človeka “na zvuk”. Povedal som si, že skúsim niečo natočiť (video) môjmu vtedy ešte začínajúcemu projektu Call Me Steve. Chalani mi zapožičali techniku a jeden z nich povedal: „Ale strihať si to budeš sám…“ Tak som si to postrihal a hneď nato mi dali strihať videoklip pre kapelu Nocadeň (skladba Možno). Trápil som sa s ním mesiac, keďže chalani z Nocadeň mali dosť špecifické požiadavky, ako by to malo vyzerať. Bolo to utrpenie…Chlapci mi požičali počítač, dali mi stôl, stoličku a “chlapče, uč sa”.  Za prvý rok som natočil okolo 30 videoklipov. Väčšinou to boli menej známi interpreti. Oni potrebovali video a ja som mal dobrý priestor na zlepšovanie samého seba a hlavne, bol to spôsob, ako si zarobiť na to, čo som naozaj chcel - nahrávacie štúdio.

D.G.: Umelci majú určite na pľaci rôzne požiadavky, možno maniere. Čo by „bonzli“ umelci na teba, aký si na pľaci ty?

L.R.: To by mohli asi oni povedať. Myslím si, že jednou z úloh, ktorú plním pri točení, je aj to, aby bol interpret hlavne v kľude a aby vedel, že je všetko pripravené  a točenie prebehne v pohode. Veľmi záleží na tom, čo sa ide točiť, podľa toho si ja nastavím náladu. Ale sú momenty, kedy viem byť nervák, ak niečo vizuálne nevyzerá, ako má, tak viem byť “zlý”.

Laco Rychtarik
Foto: súkr. archív L. Rychtarika
 

D.G.: Čo všetko predchádza samotnému nakrúcaniu videoklipu?

L.R.: Je to dlhý proces, ktorý divák v podstate ani nemá šancu zachytiť, ale je to veľakrát dôležitejšia časť než samotné točenie. Musí sa zladiť predstava interpreta, rozpočtu, možností, ktoré súčasná technika a prostredie dovoľuje. Tiež aj ja ako režisér potrebujem čas spracovať nápad umelca, ako sa hovorí - dať tomu hlavu a pätu, napísať scenár. Zabezpečuje sa technika, priestory a potom, samozrejme, termín, potrebný tím ľudí. To je téma, ktorá by sa dala rozoberať aj na samostatný rozhovor.

D.G.: OK, teraz mi môžeš niečo „bonznúť“ na umelcov aj ty... Spomínaš si na nejakú bizarnú situáciu z nakrúcania?

L.R.: Tých je veľmi veľa, keďže pri práci s ľuďmi sa stále nájde priestor na kiksy, bizarnosti a zábavné a aj tie menej príjemné situácie. Napríklad, pri natáčaní videoklipu kapely Gladiátor v Rakúsku nás naháňal správca priestoru, či máme povolenia a nemohli sme pokračovať, kým si to neoveril. Samozrejme, vopred si takéto veci overujem a mám ich zabezpečené. Keď sme pripravovali záhradu pri natáčaní videoklipu Príbeh príbehov pre IMT Smile (elektrinu, káble a celé osvetlenie), spustila sa búrka, ktorá nám postrhávala všetko a mali sme len pár hodín na to, aby sme to dali všetko opäť dokopy. Za výsledkom je obrovské množstvo práce.

D.G.: S akými všelijakými hudobníkmi si sa už stretol? Nemyslím konkrétne mená, skôr ma zaujímajú ako ľudia, keď ich nevidia fanúšikovia.

L.R.: Väčšina umelcov sú vo svojom súkromí úplne normálni ľudia. Každý má svoje problémy, termíny, prácu, rodiny, vzťahy. A každý si to svoje súkromie chráni. Mal som možnosť spoznať bližšie chalanov z Gladiatoru, Peťa Cmorika či IMT Smile, s ktorými som pracoval na viacerých projektoch a veľmi oceňujem, že mi dôverujú a nechávajú voľnú ruku pri tvorbe. Povedal by som, že tento fakt hovorí aj o tom, akí sú to ľudia. Trpezliví, profesionáli, ale zároveň chápaví a ochotní robiť kompromisy.

D.G.: Okrem nakrúcania a režírovania sa venuješ aj hudbe. Kam zmizla kapela Call Me Steve? Ľudia možno ani netušia, ale skladba Hands Up je obrovský hit, ktorý sa hráva dodnes.

L.R.: Hudba.. to je niečo, čo je prirodzenou súčasťou mojej osobnosti. Kráča so mnou celý život, a tak isto aj CMS je tu niekde okolo. V tvorbe hudby som perfekcionista a nič, čo vytvorím na kolene, mi nie je dosť dobré. Preto sa momentálne snažím sústrediť na prácu a veci pre Call Me Steve musia vyzrieť. Je to také moje dieťa, ktorému dávam voľnosť, keď potrebuje a keď príde čas, opäť ho pripomeniem aj poslucháčom.


D.G.: Ako to bolo s tým Lennym Kravitzom?

L.R.: Bolo to dosť dávno, spomínam si, že som mu poslal jednu zo skladieb Call Me Steve a odpísal. Jednoduché (smiech).

TIP: Slovenská skupina zaujala Lennyho Kravitza! Prečítajte si, čo im napísal

D.G.: Už niekoľko rokov pôsobíš ako bubeník. Hráš napr. aj s Linou Mayer. Čo sa zvykne hovoriť o ľuďoch, ktorí hrajú na bicie? Lebo väčšinou zostávajú v úzadí...

L.R.: Lina je výborný hudobník aj človek, celá kapela si rozumieme a máme k sebe blízko, ponuky na hrania mám a naozaj ma mrzí, že sa nevenujem nástroju viac, ale, žiaľ, pri tej kope práce by niečo už naozaj šlo na úkor druhého, a to nechcem, takže hrám s Linou a sem-tam „zahosťujem“, ak niekto zháňa narýchlo náhradu. V podstate taký čiastočný bubenícky záchranár. Neviem, čo sa o nich hovorí. Tiež by ma to zaujímalo, ale povedal by som, že sú to ľudia, čo istým spôsobom žijú vo svojom svete kliku a rytmu. Bubeníkov nevidno, ale zato je ich poriadne počuť. A to sa páči aj mne.

D.G.: Ako si sa dostal k bicím?

L.R.: To bolo veľmi dávno, ale pamätám sa, že tie úplne prvé, vlastne nefunkčné, som si vyrobil sám z vedier, kartónov a pokrievok na hrnce. Po čase sa už na to nemohli moji rodičia pozerať, ako ich dookola opravujem s lepiacou páskou na koberce, a tak som dostal svoje prvé, ozajstné. Som vďačný rodičom, že boli ochotní investovať do mňa a do takého drahého hudobného nástroja.

Laco Rychtarik
Foto: súkr. archív L. Rychtarika
 

D.G.: Keby si začínal s hudbou znova, čo by si povedal svojmu o 15 rokov mladšiemu ja?

L.R.: Neľutujem nič z toho, čo som s hudbou zažil. Zlé skúsenosti ma naučili ísť ďalej a boli väčšinou tou najsilnejšou motiváciu prekonávať seba samého. Možno by som môjmu mladšiemu ja pripomenul, že rastie na Slovensku, kde je umelecká sféra veľmi ťažkým chlebíčkom. Ale snáď by som si túto cestu ani tak nerozmyslel. Mám rád to, čo robím.

D.G.: Na ktorú spoluprácu si najviac hrdý a do ktorej by si išiel znova a urobil ju ešte lepšie?

L.R.: Som hrdý na každú, ktorá naplní predstavy interpreta a aj tie moje. Je ich veľa. A či lepšie? Vždy sa dá všetko urobiť inak a lepšie. Myslím, že to povie každý, kto robí kreatívnu prácu.

D.G.: Na čom pracuješ aktuálne? Venuješ sa viac klipom alebo produkuješ hudbu?

L.R.: Ja to tak nejako striedam, nemám rád stavy vyhorenia, keď nemôžem pracovať na sto percent. Preto mám naplánované aj točenia, ale aj štúdio, kde čerpám energiu, nápady a je to taká moja psychohygiena.

Laco Rychtarik
Foto: súkr. archív L. Rychtarika
 

Momentálne sa deje dosť veľa vecí, snažím sa vo voľnom čase pracovať na hudbe, aj keď sa mám ešte čo učiť, no snažím sa. Aj keď sa vraví, že nie je dobre robiť veci naraz, žiaľ, inak to u mňa nejde, čiže robím aj na videách, aj na hudbe.

D.G.: Zaujímajú ma tvoje tetovania. Aký majú pre teba význam?

L.R.: Pre niektoré bola inšpiráciou výtvarná práca môjho obľúbeného interpreta Brandona Boyda. Ďalšie majú pre mňa význam talizmanu alebo vyjadrujú moje životné hodnoty a presvedčenia. Tetovanie je pre mňa niečo intímne, aj keď tak ako asi pre väčšinu ľudí, priznávam, to prvé bolo preto, lebo to bolo cool, keď som mal 18.

D.G.: O čom sníva Laco Rychtarik?

L.R.: O vnútornom pokoji, slobode v povolaní a chalupe v horách.

Komentáre ( 0)