
Režisér a scenárista Gregor Valentovič v rozhovore priznal, čo o Zuzane Mauréry dovtedy netušil.
Dlhoočakávaný film Nepela, ktorý mapuje obdobie v živote krasokorčuliara Ondreja Nepelu, keď sa v roku 1972
vracia so zlatou medailou zo zimných olympijských hier v Sappore, kde dosiahol svoj najväčší športový úspech, príde do kín už 30. októbra.
Doma na neho čaká nielen sláva, ale aj realita komunistického režimu. Všetci s ním zaobchádzajú ako s celebritou, ale citlivý Ondrej túži predovšetkým uniknúť z tejto zlatej klietky, v ktorej sa cíti nepríjemne. Chce žiť slobodne a v súlade s tým, kým sa cíti byť. V poslednej chvíli mu však odmietnu sľúbenú šancu vstúpiť do profesionálnej ľadovej revue a nariadia mu účasť na ďalších majstrovstvách sveta. Sklamaný Nepela musí nájsť novú motiváciu a vyrovnať sa aj s tragickou smrťou svojej najlepšej priateľky, krasokorčuliarky Hany Maškovej.
Režisér a scenárista Gregor Valentovič začal na scenári pracovať už v roku 2020. „Po udelení dotácie na produkciu slovenským Audiovizuálnym fondom na jeseň 2023 sme naplno rozbehli prípravy. Samotné nakrúcanie sme spustili začiatkom roka 2025,“ hovorí.
Ako poznamenáva, hneď prvé filmovacie dni boli pre tvorivý tím radosťou z mimoriadneho talentu Josefa Trojana, ktorý je dokonalým stelesnením Ondreja Nepelu. „O kvalitách Zuzany Mauréry zrejme hovoriť ani netreba, funguje to medzi nimi perfektne. Verím, že výsledok v kinách bude skvelý, no najmä, že náš film zobrazením kritického obdobia v živote Nepelu divákov prekvapí obsahom, ale aj netradičným spracovaním,“ dopĺňa Valentovič.
Máte za sebou niekoľko krátkometrážnych filmov, ale Nepela je váš prvý celovečerný film. V čom ste cítili možno také vnútorné napätie či nervozitu pri jeho tvorbe?
No práve tým, či dokážem nakrútiť celovečerný film tak, aby fungoval. Doposiaľ som nakrúcal iba krátkometrážne filmy. Asi neboli zlé, takže na niečom staviam. Ale azda najväčšou výzvou je udržať masívny štáb s renomovanými hercami a herečkami, ktoré máme. A pritom si zachovať mentálne zdravie. (smiech)
O krasokorčuľovaní od začiatku hovoríte ako o vašej srdcovej záležitosti. Zažívate aj pri samotnom nakrúcaní momenty, keď vami prebehnú zimomriavky?
Áno, aj teraz pred chvíľkou (v posledný deň nakrúcania, pozn. red.) som mal taký moment, keď sa korčuliari rozkorčuľovávali a počul som potlesk od prítomných, ktorý si títo naši herci a v niektorých prípadoch neherci vyslúžili. V niektorých momentoch filmovačky som mal pocit, že pozerám súťaž. Ale zimomriavkové momenty mám aj herecké. Keď napr. Zuzana Mauréry urobí niečo na prvýkrát tak, že sa za kamerou plače. Stalo sa mi to tu už asi dva-trikrát. Aj pri Josefovi Trojanovi. Ich schopnosť vnímať režisérske poznámky, ale aj schopnosť práce s textom, jeho porozumenie... pre mňa je to absolútne uľahčenie práce. Že s hercami a herečkami nebojujem, ale oni sami mi pomáhajú. Je to radosť.
Herci a herečky vás veľmi chvália, takže je to asi obojstranné. Je však predsa len niečo, čo by ste im vedeli aj vytknúť?
Hmmm... (dlhá pauza). Pepa je veľký perfekcionista. A keď nie je spokojný so svojím výkonom, tak síce nikdy netlačí, ale občas vidím a cítim, že by chcel ísť ešte ďalší take. Ale niekedy na to jednoducho nie je čas. Nie je to však žiadna výčitka. On je, našťastie (!) taký a pracuje sa mi s ním veľmi dobre, ani som to nečakal. A o Zuzane, ako o našej slovenskej Meryl Streep, som vôbec netušil, že okrem toho, že je výborná herečka, je aj taký dobrý človek. Je to veľmi príjemné.
Aké sú podľa vás najsilnejšie stránky tohto filmu?
Asi optika, ktorou nazeráme na Ondrejov príbeh. Myslím si, že diváci a diváčky budú dosť prekvapení zobrazením témy pokusu o slobodu Ondreja Nepelu. Povedal by som, že je to teda autorské zobrazenie - nejde o typický biografický film od narodenia po smrť, ale veľmi introspektívne hľadanie seba samého. Ondreja. Som si istý, že niektorých divákov a diváčky to aj trošku prinúti pozrieť sa na Slovákmi zafixovaného hrdinu inou optikou. Možno to nebude každému po chuti, ale myslím si, že je to pre Slovákov tak trošku aj pohľad do zrkadla. Snažím sa, aby to bolo v témach, ktoré sa aj dnes riešia na Slovensku, veľmi aktuálne. Napriek tomu, že ide o dobový film. Myslím si, že ľudia budú nadšení, ale aj trošku premýšľajúci o tom, ako vidíme našich hrdinov. Ako vidíme Petra Sagana, Petru Vlhovú... že to nie sú iba mašiny na naše nesplnené sny.
V čom je filmovačka náročná kvôli obrazom s dablérmi?
Trvá to dlhšie, prirodzene, dvakrát. (smiech) Ale nie je to najnáročnejšia časť nakrúcania. Trvá čas, ale keď Adam Hagara skočí napríklad trojitý salchow, tak všetci idú do kolien. Je to veľká radosť a pre mňa ako fanúšika krasokorčuľovania je to obrovská radosť, cítim sa ako dieťa.
Máme tu viac krasokorčuliarov, ktorí nám dablujú, napríklad Viléma Hlavsu, ktorý s nami tiež pracuje v rozličných roliach. Aj keď sú odzadu, sú herecky veľmi šikovní a je radosť pracovať s nimi.
Ako dlho ste pracovali na filme Nepela? A odkiaľ ste čerpali?
Moja práca sa začala asi päť rokov pred prvou klapkou. Informácie som hľadal všade možne. Boli to rozličné rešerše, knihy, existujúce dokumentárne filmy, internetové a vôbec mediálne záznamy, Nepelovi priatelia a priateľky, rozhodkyne, učiteľky zo školy - rozprával som sa s veľa ľuďmi z jeho prostredia. Držím sa historických faktov a reálií, ale zároveň je to autorská výpoveď, náš pohľad na to.
Je lepšie režírovať film, ktorého scenár ste sami napísali?
Je veľké privilégium môcť si napísať vlastný scenár, a potom ho môcť realizovať. Veľmi si vážim, že niekoho zaujíma aj môj scenár, že som ho iba nedostal. Na druhej strane je to aj ťažké, pretože ho stále tvorím, na mieste ho prepisujem, keď sa niečo zmení, keď si to žiada situácia.
A zase tu je aj pozitívum, že si to upravujem ja sám, že ja sám to môžem prerobiť. Takže je to také dvojsečné písať scenár aj režírovať vlastný film. Ale často sa musím štipnúť, že tu spolu pracujeme na niečom, čo som si ja sám zavretý doma písal počas COVID-u. Je to vlastne neuveriteľné.
Prečo by diváci mali prísť do kina na tento film?
V prvom rade si myslím, že ich bude zaujímať, ako sme zobrazili najväčšieho športovca Slovenska 20. storočia. A dúfam, že ich bude zaujímať aj naša optika. Že to nie je klasický biografický film, klasicky rozpovedaný príbeh, že to má magicko-realistickú optiku, ktorú podľa mňa diváci nebudú čakať, že budú vidieť. A myslím si, že koniec všetkých šokuje. Pretože ho poznáme možno trochu inak, ako je vyobrazený vo filme, ale zároveň celkom rovnako.
Pozrite si tiež rozhovor s hercom Josefom Trojanom, ktorý stvárnil Ondreja Nepelu. Ako sa mu učila slovenčina a koľko hodín strávil na ľade?